Panna orleánska - Johanka z Arku a povaha jej zjavení z duchovného sveta

V Panne Orleánskej pôsobilo niečo z toho, čo sa pohybuje opačným smerom ako pôsobenie vyšších mocností v predgréckej dobe. Ak povedzme niektorý príslušník perzskej kultúry pociťoval vplyv nadzmyslovej mocnosti, ktorá ho používala ako nástroj, potom táto mocnosť pôsobila na jeho ľudské bytostné jadro, v ňom uplatňovala svoj vplyv a človek zrel a prežíval to, čo do neho táto duchovná mocnosť vkladala a čím ho inšpirovala. Človek dnešnej doby, ak nadviaže vzťah s takýmito duchovnými mocnosťami, môže to, čo prežíva vo fyzickom svete vďaka práci svojho Ja, vďaka vnemom spracovaným svojím Ja, takpovediac vynášať hore, môže tomu dať smer nahor. Preto je to u osobností, akou bola Panna orleánska, tak, že sa prejavy, manifestácie duchovných mocností, ktoré sa k nej chcú prihovárať, síce nachádzajú vo sfére, ku ktorej siaha, že sa však pred tieto prejavenia stavia niečo, čo síce neobmedzuje ich reálnosť, avšak dáva im určitú podobu - stavia sa tam to, čo Ja prežíva tu vo fyzickom svete. Inými slovami: Panna orleánska má síce zjavenie, ale nedokáže ho vidieť tak bezprostredne ako dávni ľudia a medzi ňu v jej jástve a tieto objektívne mocnosti sa stavia svet predstáv, ktoré Panna orleánska prijala vo fyzickom svete: obraz Panny Márie, archanjela Michaela, tak ako ich prijala zo svojich kresťanských predstáv, tieto predstavy sa stavajú medzi ňu a duchovné mocnosti.

Máme tu zároveň príklad toho, že ak ide o spirituálne veci, musíme rozlišovať medzi objektivitou zjavenia a objektivitou obsahu vedomia. Panna orleánska videla v istom obraze Pannu Máriu a archanjela Michaela. Tieto obrazy však nesmieme považovať za bezprostrednú spirituálnu realitu, podobe týchto obrazov nesmieme pripisovať bezprostrednú objektivitu. Keby však niekto povedal, že to je len klam, bol by to nezmysel. Lebo Panne orleánskej sa dostáva zjavenia z duchovného sveta, ktorého sa človeku dostáva v podobe, v akej ich má vidieť v poatlantskom období, môcť vidieť až v 6. kultúrnej epoche. Aj keď ale Panna Orleánska pravú podobu nevidí, táto pravá podoba na ňu zostupuje. Panna Orleánska k nej pristupuje s náboženskými predstavami svojej doby, ktorými ju akoby zakrýva,táto spirituálna moc v nej vyvoláva svet jej predstáv. Jej zjavenie tak musíme označiť za objektívne.

Hoci v našej dobe môže niekto dokázať, že do zjavenia z duchovného sveta vstupujú subjektívne prvky, takže obraz, ktorý si dotyčný o spirituálnom svete utvorí, nemôžeme považovať za objektívny, hoci tu je istý závoj, nemôžeme napriek tomu tieto objektívne zjavenia vykladať ako tento závoj. Tieto zjavenia sú objektívne. Tieto zjavenia vykúzľujú z našej vlastnej duše príslušný obsah. Musíme rozlišovať medzi objektivitou obsahu a objektivitou skutočností prichádzajúcich z duchovného sveta. Na tomto poli robia chyby ako tí, ktorí spirituálny svet uznávajú, tak aj jeho protivníci, ide síce o chyby opačného rázu, ale robia ich jedni i druhí.

Panna Orleánska pre nás teda predstavuje historickú osobnosť, ktorá už pôsobí celkom v zmysle našej epochy, v ktorej musí všetko, čo môžeme na základe svojich vonkajších vnemov takpovediac vyprodukovať, smerovať nahor k duchovnému svetu. Čo to však znamená, ak to aplikujeme na našu kultúru? Znamená to: Svoj pohľad možno obraciame spočiatku naivne k svojmu okoliu. Ak však zostaneme pri tom, že budeme pozornosť venovať len vonkajším vnemom, potom nekonáme svoju povinnosť. Tú konáme iba vtedy, ak sme si vedomí, že vonkajšie vnemy musíme vzťahovať k duchovným mocnostiam, ktoré sa za nimi skrývajú. Ak pestujeme vedu a robíme to rovnako ako dnešní učenci, potom nekonáme svoju povinnosť. Na všetko, čo sme schopní dozvedieť sa o zákonoch prírodných javov alebo o zákonoch duševných javov, musíme pozerať tak, že sa na ne budeme pozerať ako na reč, ktorá nás má uviesť do božsky-duchovného zjavenia. Ak sme si vedomí toho, že máme na všetky fyzikálne, chemické, biologické, fyziologické i psychologické zákony pozerať tak, že ich vztiahneme k niečomu duchovnému, čo sa nám zjavuje, potom konáme svoju povinnosť.