Oddeľovanie sa človeka od človeka

To, čo ľudstvu jedine môže smerom do budúcnosti priniesť spásuspásu (ľudstvu, teda sociálnemu spolužitiu), to musí byť poctivý záujem jedného človeka o druhého. To, čo je charakteristické pre obdobie 5. kultúrnej epochy, je oddeľovanie sa jedného človeka od druhého. To podmieňuje individualita, to podmieňuje osobnosť, že sa aj vnútorne oddeľuje jeden človek od druhého. Ale toto oddeľovanie sa musí mať protipól, a tento protipól musí spočívať vo vypestovaní živého záujmu jedného človeka o druhého. Toto, že by sa mal pripojiť živý záujem jedného človeka o druhého, toho je potrebné chopiť sa stále vedomejšie a vedomejšie. Všetok vlastný záujem jedného človeka o druhého musí byť stále viac vyzdvihovaný do vedomia. Smerovať k zvýšeniu záujmu o človeka. Existuje cvičenie pozitivity, vývoj pozitívneho zmýšľania. Väčšina ľudí prítomnej doby sa bude musieť vo svojej duši úplne obrátiť na svojich cestách, ak bude chcieť rozvíjať túto pozitivitu, pretože väčšina ľudí prítomnej doby nemá ani poňatia o tejto pozitivite. Ich pomer od človeka k človeku je taký, že keď na druhom človeku niečo spozorujú, čo sa im nehodí, tak začnú odsudzovať, bez toho aby však vyvinuli o vec záujem. Odsudzovať - ​​to je v najvyššom stupni asociálne. Možno, že to znie paradoxne, ale predsa pre budúci vývoj ľudstva nie je správne, pristupovať k druhému človeku s bezprostrednou sympatiou a antipatiou.

Stane sa najvýznamnejšou sociálnou vlastnosťou pre vývoj v budúcnosti, ak bude vyvíjaný objektívny záujem o chyby iných ľudí, ak budú chyby druhých ľudí človeka oveľa viac zaujímať, než aby sa ich pokúšal len kritizovať. Lebo postupne, v posledných troch epochách, ktoré ešte budú nasledovať, v piatej, šiestej a siedmej kultúrnej epoche, bude sa človek musieť čím ďalej, tým viac láskyplne zaoberať chybami druhého človeka.

V gréckej dobe stálo nad slávnym Apollónovým chrámom: "Poznaj seba samého". Toto poznanie bolo vtedy ešte dosiahnuteľné tým, že sa človek ponoril do vlastnej duše. Avšak zahĺbenie sa do vlastnej duše sa stáva čím ďalej, tým viac nemožné. Človek sa dnes sotva ešte nejako významne spoznáva vplyvom zahĺbania sa do vlastnej duše. Pretože sa ľudia ponárajú len do seba samých, preto sa v podstate tak málo poznajú, a pretože tak málo pozerajú na druhých ľudí, najmä na to, čo nazývajú chybami druhých ľudí. Svet prichádza so svojimi hrubými prostriedkami chorôb, aby upútal náš záujem o druhého človeka. Ale je to záujem o druhého človeka vôbec, čo môže ľudstvo v najbližšej dobe doviesť sociálne dopredu, zatiaľ čo opak tohto záujmu, byť už predom nadšený pre druhého človeka alebo byť od neho odpudzovaný, strháva ľudstvo naspäť. Tieto veci súvisia s celým tajomstvom 5. poatlantského obdobia.