Človek

Chôdza, reč, myslenie

V spánku sa odmlčia tieto tri schopnosti.

Pri narodení máme stlmené vedomie. V ňom mizne všetko, čo môžeme zhrnúť pod pojmy sily chôdze, reči i myslenia, ktoré sme dostali od vyšších hierarchií, aby sme ich zušľachtili. Vidíme, že nás to, čo nás činí ľuďmi, čím sme ľudia medzi ľuďmi, stavia do súvislosti s duchovnými svetmi, do ktorých vstupujeme počas spánku. V ňom sa odmlčia tieto tri schopnosti, ktoré si človek osvojuje. Odmlčí sa myslenie, hovorenie i vonkajšia činnosť. Môžeme si všimnúť, ako človek, ktorého myslenie mlčí prichádza do blízkosti Anjelov v tej miere, v ktorej zmizli myšlienky z jeho vedomia, ako prichádza do blízkosti Archanjelov, keď ustáva činnosť jeho schopnosti hovoriť. V tej miere, v ktorej sa oddáva kľudu, blíži sa utíšením svojej činnosti Archai.

Ide predovšetkým o to, aby sme sa v stave spánku dostali dôstojným spôsobom do blízkosti týchto troch hierarchií. Veľmi veľa z toho, ako sa dostaneme do blízkosti Anjelov, závisí na tom, akú podobu má myslenie v čase, keď bdieme. Na tom, ako dôstojným spôsobom človek používa sily svojej reči, závisí, či sa dostane dôstojným spôsobom do blízkosti Archanjelov. Na spôsobe, ako správnym spôsobom používa svoje pohybové schopnosti a svoj ​​morálny zmysel, závisí, či sa dostatočne dôstojne dostane do blízkosti bytostí Archai. Čistým myslením, ako základu morálnych náhľadov o ktorom Rudolf Steiner píše v knihe Filosofia slobody, sa človek vytrháva z jednoduchého sveta bdenia v pozemskom živote a ponecháva si niečo pre stav spánku. V našom myslení nesieme toľko sily, aby sme sa dokázali priblížiť Anjelom, koľko v ňom máme idealizmu. A v našich krokoch, ktoré musíme podniknúť smerom k Anjelom, je toľko ochabnutosti, koľko materializmu pôsobí v našom myslení. Počas spánku prepadajú ahrimanským bytostiam tí ľudia, ktorí kvôli nedostatku idealizmu, ktorý v bdení nerozvíjajú, nenachádzajú sily, aby sa priblížili Anjelom, a ich myslenie sa musí obrátiť k ahrimanským bytostiam.

Myslenie dieťaťa bezprostredne po tom, čo sa naučilo myslieť, je plné duchovnosti. Deti v čase, než sú nahlodané materializmom, sa pohybujú v ústrety Anjelom počas spánku. Tak možno povedať: v spánku vyhľadávame - iba prostredníctvom idealizmu, prostredníctvom preduchovnenia myšlienkového sveta - tie svety z ktorých pochádzame, aby sme sa ako ľudia medzi ľuďmi naučili myslieť. A keď sa pozrieme na reč: práve ten istý význam, ktorý má idealizmus v myšlienkach pre styk s Anjelmi, má idealizmus celého zmýšľania pre styk človeka s Archanjelskými bytosťami počas spánku. Človek, ktorý zo svojho zmýšľania dokáže vliať do slov, ktoré smeruje k druhému človeku, dobrotu, láskavosť, ktorý sa vie vžiť do duše druhého, venuje sa mu so všetkým možným záujmom, taký človek má zmýšľanie, ktoré možno nazvať idealistickým dobrotivým zmýšľaním, a to je to, čo tiež dodá reči láskavý tón. Keď astrálne telo a ja prešli do spánku, dáva toto zmýšľanie práve astrálnemu telu a ja, ktoré sa zúčastňujú na vzniku reči, silu priblížiť sa Archanjelským bytostiam, zatiaľ čo nesociálne, sebecké zmýšľanie je to , čo tieto sily rozptyľuje do sveta ahrimanských bytostí. Takže človek, keď prejde do spánku a neužíval reč idealistickým a správnym spôsobom, vlastne svoju ľudskosť stráca.

Práve tak tomu tiež je, keď vykonávame naše skutky tým spôsobom, že tým ostatným ľuďom prospievame, že sme si vedomí, že človek nie je bytosťou, ktorá by žila len v tele, ale že človek je svojou vnútornou podstatou duchovnou bytosťou. Lebo z tohto vedomia vzíde úcta tiež voči druhým ľuďom ako duchovným bytostiam. Z činnosti, ktorá vznikne z tohto postoja, získame do stavu spánku tú silu, ktorá nás správnym spôsobom približuje bytostiam Archai. Na druhej strane, ak nie sme schopní konať skutky, ktoré by boli ľuďom prospešné, ak nie sme si z človeka schopní uvedomovať viac než jeho telesnú bytosť, rozptyľujeme zodpovedajúce sily vo svete ahrimanskom: odcudzujeme sa ľudskej prirodzenosti ako takej.

Tak si prinášame trojnosť darov z života pred zrodením, prepájame ich ale trojakým spôsobom opäť s ich pôvodným zdrojom v dobe medzi zaspaním a prebudením, kedy strácame svoje vedomie, kedy ale vždy prichádzame do blízkosti týchto bytostí. Je tomu potom obdobne ako tu na zemi, kde musíme z týchto troch zdrojov udržiavať styk s inými ľuďmi a tieto tri zdroje máme v myslení, v reči a v konaní. Tak stojíme v priebehu života v spánku v trojitom vzťahu k duchovnému svetu: k Anjelom, Archanjelom a Archai. Aký vzťah tu nadväzujeme s týmito bytosťami, má pre nás rozhodujúci význam, keď prejdeme bránou smrti. Lebo duchovným zrením možno poznať, ako sa človek môže blížiť viac a viac Anjelským, Archanjelským bytostiam a Archai. Však je v tom tiež niečo, čo môže byť pre budúce ľudstvo veľmi zlé, ak sa úplne oddá ahrimanským bytostiam a materializmus sa bude čím ďalej viac usadzovať v myslení, reči i konaní. Ale vďaka duchovnému svetu majú dnes v sebe ľudia - aspoň väčšina toľko dedičstva z dobrého zmýšľania v myslení, reči a jednaní, že materializmus dnes nemôže zničiť uplne všetko. Zo súčasného života nemajú silne materialistickí ľudia príliš veľa, aby sa dostali do blízkosti hierarchií ale privádzajú ich k nim ešte zdroje z minulého života.

Idealistické myslenie, hovorenie a konanie dávajú človeku možnosť, aby nadviazal nové spojenia s Anjelmi, Archanjelmi a Archai, ktoré človek potrebuje pre dobu medzi smrťou a novým zrodením. Ak by človek v tejto dobe nemal súvislosť s Anjelmi, musel by sa v ďalekej budúcnosti rodiť ako bytosť ochromeného myslenia. Ak by nevošiel do spojenia s Archanjelmi, rodil by sa ako bytosť neschopná reči, a ak by nemal súvislosť s Archai, ako bytosť s chromými údmi a ochromenými morálnymi impulzami. Je teraz v rukách pozemského ľudstva, či ho jeho civilizačný a kultúrny materializmus zničí, alebo či sa preduchovneným životom pozdvihne hore do výšin budúceho jupiterského stavu.

Antroposofia nie je teóriou. Každé slovo, každá myšlienka vchádza do nášho celého myšlienkového života, do našej celej ľudskej bytosti. Nemôžeme inak, než si myslieť: si mrzákom, keď nemáš správnu súvislosť s vyššími bytosťami. To nám dáva tiež pocit zodpovednosti v morálnom živote voči duchovnému svetu, až z neho si človek získa správny pocit zodpovednosti voči fyzickému svetu.

Keď sa zamyslíme nad tým, čo sa tu deje s človekom, ako sa idealizmom myšlienok dostáva do blízkosti Anjelov, ako sa slovami, tým, čo obsahuje jeho reč z idealistického zmýšľania, dostáva do blízkosti Archanjelov, ako sa tým, čo je v jeho skutkoch predniknuté idealizmom, približuje bytostiam Archai, ako sa počas spánku pozdvihuje k týmto trom hierarchiám, potom tiež pochopíme to, čo nám ukazuje antroposofické bádanie: že to, čo je ľudským osudom, je utkané týmto spôsobom. To všetko prenášame bránou smrti a neskôr to precitne vo vedomí. Po smrti musíme našim myšlienkam dávať podobu v styku s Anjelmi. Podľa spôsobu, ako zaobchádzame s našou rečou medzi ľuďmi, získavame schopnosť, silu zblížiť sa a stretnúť sa s Archanjelskými bytosťami. Podľa spôsobu, ako používame naše údy, získavame v styku s bytosťami Archai možnosť mať po smrti vlastné sebavedomie. Tak sa potom vžívame do duchovného sveta a spriadame to, čo sa v čase medzi smrťou a novým zrodením vytvára ako prejasnená sila vedomia.

Ak si teraz všímame dieťaťa v prvých rokoch života, tak vidíme, ako doznieva predošlý pozemský život. A nevidíme to len tak, ako sa to javí nášmu fyzickému pohľadu, ale ako predtým vykonávala táto bytosť svoje skutky s určitou jemnosťou, citlivosťou, so súcitným srdcom, ako to v tomto živote dáva dieťaťu pevný krok. Ako neistý akoby tancujúci krok je následkom brutálneho, bezcitného vystupovania v predošlom živote. Každý krok dieťaťa, zápas o takú či onakú podobu kroku, nám prezrádza, ako je táto podoba následkom predošlého života. Fyzickú podobu sa naučíme rozoznávať ako obraz toho, čo v dieťati žije z predchádzajúceho pozemského života ako morálny impulz. Je to ten najveľkolepejší jav, aký môžeme vidieť: ako sa dieťa učí chodiť. V chôdzi sa vyjadrujú všetky jeho podstatné osudové črty.

V reči sa vyjadruje niečo iné. Keď človek prejde bránou smrti, dal svojej vlastnej bytosti určitú morálnu podobu. Vždy počas života v spánku tkal svoju bytosť, a výsledok svojho tkania teraz začne sám vidieť. Keď človek prejde bránou smrti, dostane sa správnym spôsobom do blízkosti Anjelov, Archanjelov a Archai. Ale k tomu pristúpi ešte niečo, čo má človek od druhej skupiny hierarchií. Tá vlieva do človeka ako ďalší, viac neosobný osud to, čo človeka zasadzuje do určitej reči, do určitej národnej súvislosti. Osobný osud súvisí s tým, čím je človek v súvislosti s Archai, schopnosť reči v súvislosti s Archanjelmi. Akou ale hovoríme rečou, to máme od ešte vyšších bytostí: Mocnosti, Sily, Panstvá.

Keď sa pozeráme na myslenie, súvisí to s Anjelmi. Túto možnosť sme si vydobyli až v zemskej dobe nemali sme ju v dobe mesačnej. Ale tým sa vyvíjali aj Anjeli samotní, tým sa sami dostanú do blízkosti Serafov, Cherubov, Trónov. Tým si vydobyli schopnosť bezprostredne sa stýkať s týmito hierarchiami, a tieto neprepožičiavajú schopnosti skupine ľudí, ale dávajú schopnosti celému ľudstvu. Myslenie je niečo, čo je celému ľudstvu spoločné. Odtiaľ myšlienková logika, ktorá je spoločná ľuďom celého sveta. Chôdzu, v ktorej sa vyjadruje osobný osud, máme od Archai z ich vlastných síl. Sily reči má človek od Archanjelov, ale tí sa pritom riadia druhou skupinou hierarchií. Od Anjelov má človek myslenie, ale dávajú mu ho pod vplyvom najvyšších hierarchií.

Tak sú tieto veci prepojené vo svetovom poriadku a tak chápeme človeka iba vtedy, keď sme schopní všímať si jeho prepojenosti so svetovým poriadkom. Tak rozumieme nielen jednotlivému človeku, ale podstate žijúceho alebo odumierajúceho jazykového kmeňa, chabého alebo dokonalého myslenia. Človek sa na zemi nachádza v stave určitého dualizmu. Vidí, ako sú bytosti závislé na prírodných zákonoch. A na druhej strane má človek vedomie svojej spojitosti s božstvom. Tu na zemi nie je spojenie medzi prírodným a morálnym svetovým poriadkom. Ale keď obrátime pohľad späť na život pred narodením a po smrti, potom vstupujeme do sveta, kde sú oba svety spojené v nerozlučnú jednotu. Človek nebude schopný správne posúdiť, čo je on sám, keď sa nebude schopný na seba pozerať ako na duchovnú bytosť. Nedôjde k jednotnému svetonázoru, keď nerozšíri svoj ​​obzor za zrodenie a smrť, keď nerozšíri svoj ​​obzor na vyššie svety. Aby pochopil svoju celú bytosť, potrebuje vedomie, ktoré je presýtené poznaním, ako sám súvisí s duchovným svetom.